Čarovanie s číslami

Kategórie
 
 
 
 
 

Čarovanie s číslami

Spoluautorka učebníc Financie v praxi Monika Dillingerová je vysokoškolskou pedagogičkou na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa didaktike vyučovania matematiky a práci s digitálnymi technológiami. Práve tá jej v súčasnej mimoriadnej korona pandémii uľahčuje tvorbu materiálov pre svojich študentov.

Stať sa učiteľkou matematiky sa rozhodla už v 5. ročníku na základnej škole a vtedy to aj oznámila svojim rodičom.  Slovo dodržala. Moderná pedagogička, ktorú mimochodom môžete po Bratislave stretnúť na kolobežke s veľkými kolesami hovorí, že pri finančnej gramotnosti neexistuje správne riešenie, ale zdôvodnené riešenie. Vráťme sa ale k matematike.

Pochádzate síce z učiteľskej rodiny ale ako a kedy sa zrodila Vaša láska k matematike?

Matematika mi jednoducho išla. Keď vám niečo ide, baví vás to a robíte to radi. Takže to robíte často. Dôsledkom je, že vám to ide ešte lepšie. Rodičia boli najskôr zhrození ale potešení zároveň, že chcem ísť v ich stopách.

Talent vymýšľať rôzne úlohy vo Vás objavila učiteľka v osmičke na základnej  a zdá sa, že Vás to stále baví. Okrem učebníc o finančnej gramotnosti pripravujete aj úlohy do matematickej olympiády.

Áno, je to špecifická súťaž hlavne tým, že úlohy sú autorské. Teda nikdy predtým nesmeli byť nikde publikované. Aby nedošlo k zvýhodneniu jedného žiaka tým, že on alebo jeho učiteľ pozná nejakú zbierku a ostatní nie.

Ako ste vnímali toto povolanie a poslanie zároveň ako dieťa v učiteľskej rodine a ako ho vnímate teraz, v dospelosti?

Ako dieťaťu sa mi veľmi páčilo. Možno som len chcela mať veľa poslucháčov? Dnes viem aké ťažké je dobre učiť. Koľko práce nás stojí zosúladiť sa so žiakmi – študentami... Odskúšala som si, že čo na jednu triedu platí a milujú to, to druhá absolútne odmieta. Našla som svoje vlastné hranice pri výuke na základnej škole. Každý má akési magické číslo. To moje je 26. Znamená to, že 26 žiakov som bola schopná zaujať a o každom niečo vedieť. Vedieť každému pomôcť, keď to potreboval, a naopak ho pokarhať, keď to tiež potreboval. V momente,  keď počet žiakov v triede preskočil túto hranicu, začala som mať problémy s podchytením všetkých. Jednoducho, neviem myslieť viac ako 27 spôsobmi. Jeden za učiteľa a 26 za žiakov.

Málokto sa môže pochváliť, že jeho dedko založil školu. Váš dedo z otcovej strany Miloslav Dillinger bol jedným zo spoluzakladateľov Prírodovedeckej fakulty UK a jedným z jej prvých dekanov. Ako si na dedka spomínate?

Veľmi si na deda nespomínam. Jedna spomienka je však jasná ako nikdy. Mal obrovskú pracovňu. Dookola knižnice s knihami, na jednej strane pracovný stôl. Na ňom hŕba materiálov, klasická stará lampa so zeleným tienidlom a piatok či sviatok tam poobede sedel a pracoval. Zároveň to bol veľmi milý a deťom naklonený človek. Tak sme si raz s bratom a bratrancom vymysleli hru. Cieľom bolo nepozorovane sa dostať k dedovi a dotknúť sa stola vedľa jeho pracovného kresla. On pracoval chrbtom otočený ku dverám do miestnosti. My sme sa museli ohlásiť pri dverách, a potom sme mohli postupovať do miestnosti. Nikdy som neprišla na to, ako mohol presne vedieť, kde kto z nás je. Vždy nás odhalil. Takže sa ten odhalený musel vrátiť ku dverám a začať od začiatku. Toto je to majstrovstvo, ktoré som vždy na ňom obdivovala. Je to majstrovstvo každého dobrého pedagóga. Predvídať a vedieť, čo robia žiaci, aj keď ich priamo nevidí.

Ako vnímate rolu učiteľa- pedagóga v súčasnej situácii?

Veľmi ťažké je učiť na ZŠ a SŠ. Lebo potrebujete učiť žiakov, ale hodnotia vásrodičia, ktorí samozrejme majú predstavu, ako treba učiť, pritom netušia, ako vyzerá 25 detí vo veku ich ratolestí pokope.

 

Čo si myslíte o nízkom záujme o štúdium učiteľstva?

Záujem je malý až mizivý. Čo učiteľom ponúkame? 25 – 30 detí v triede. Nízky plat. Jednu nohu automaticky v base. Doobedňajšie plné vyťaženie a poobede, keď to rodičia nevnímajú, prichádza druhá šichta. Pripraviť sa na zajtrajších 150 žiakov (každá hodina je predsa v inej triede). Ale aj komunikáciu a kontakt s mládežou. Pocit šťastia, keď na to Jožko, Marienka, Zuzka, Tibor... konečne prídu. Pohľad do šťastných i nešťastných detských očí a mnoho  nemerateľných emócií, či už pozitívnych alebo negatívnych.

Prečo práve matematika je pre veľa detí strašiakom?

Čas na prebranie každej látky v škole je obmedzený. Niekto pochopí princíp skôr, iný neskôr. Takže, kým ten prvý už precvičuje, ten druhý ešte stále hľadá súvislosti. Viac precvičovania znamená hlbšiu stopu v systéme poznatkov a viac prepojení. Inak povedané, keď niečo dobre nacvičíte, tak sa k tomu viete ľahko vrátiť. To máte ako u krasokorčuliarov. Každému trvá inú dobu, než zvládnu trojitý skok. Ale len ten, kto si ho aj dobre nacvičí, s ním nemá v rámci choreografie žiadny problém. Ak by som skrátila čas precvičovania, tak výsledok na súťaži bude nejasný.

Čo všetko potrebujeme vedieť aby sme si mohli povedať, že sme finančne gramotní?

Ak si dokážete povedať, že ste schopní urobiť si finančný plán vďaka ktorému sa uživíte, budete mať kde bývať, ostane vám na aspoň nejaký oddych, kultúru, šport, dovolenku a bude to reálne, tak ste finančne gramotní. Musíte vedieť, čo vás stojí prežitie a čo by ste chceli okrem tohto prežitia. Treba vedieť skĺbiť finančné nároky a možnosti. Treba si vedieť uvedomiť, že každý jeden z nás by mal mať rezervu. Rezervu, s ktorou prežije 6 mesiacov. Toto sa ukázalo veľmi tvrdo práve teraz, počas pandémie koronavírusu. Niektorí úspešní podnikatelia zrazu zistili, že vlastne žijú „z ruky do úst“. Teda systémom, ktorý sa považoval za dobrý len pre najchudobnejších.

Ako ste sa dostali k tvorbe učebníc?

Pôvodne som mala lektorovať učebnicu Financie v praxi. Ale situácia sa vyvinula tak, že som mala kopec nápadov, ktoré sa mi zdali škoda nevyužiť. Pri lektorskom posudku som ich spísala a vydavateľ sa rozhodol, že ich chce do učebníc zaradiť. Moja rola z lektora sa presunula na spoluautorku.

Čo zaujímavé a dôležité pre život sa deti z učebníc dozvedia?

Dúfam, že si začnú vážiť peniaze. Chcela by som, aby pochopili, aké ťažké je ich zarobiť, a že nemôžu mať prehnané finančné nároky ako na svojich rodičov, tak i neskôr na seba samých.

Aké chyby robia rodičia smerom k deťom v súvislosti s finančnou gramotnosťou?

Dajú im priveľa peňazí naraz. Dajú im ich na účet a deti platia kartou. Vôbec nevidia úbytok. Deti si veci potrebujú ochytať. Takže peniaze kdesi na účte, kde o nich iba tušia, im ten pocit, že sa míňajú, nedajú. Len definitíva je tvrdá: minuli sa, už nie sú. Rodičia s deťmi neriešia napríklad ceny za mobil a telefonovanie, internet, ktoré sa detí bytostne dotýkajú. Každý vraví: nenechávaj tiecť tú vodu, vypínaj svetlo. Čo tak im to niekedy ukázať na platbách za elektrinu? Naše deti nevedia koľko zarobíme. Hanbíme sa za to? Bojíme sa, že by to mohli povedať kamarátom? Prečo vlastne? Ak zarábame poctivo, treba ukázať, čo sa s takým zárobkom dá a nedá.

Čo očakávate od detí, ktoré sa z Vašich učebníc budú učiť?

Že ich to bude baviť – to v prvom rade. Samozrejme by som chcela, aby boli finančne gramotné, aby nenaleteli „obchodníkom s teplou vodou“...

Čo pre žiakov chystáte v blízkej budúcnosti?

Dokončujeme časť C Financií v praxi. Potom sa uvidí.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Plná (Desktop) verzia