Martina Totkovičová

Matematiku ovláda takmer každý z nás. A ak aj nie matematiku, tak určite tú jej  časť, ktorú voláme počty. Písať však materiály – učebnice, pracovné zošity či rôzne pomôcky, z ktorých sa  matematiku môžu deti naučiť, to už zaváňa tak trochu umením. Ako sa zo sna a lásky stalo plnohodnotné podnikanie? O svojich impulzoch a (možno niekoľkých) začiatkoch, rozprávala večne optimisticky naladená učiteľka matematiky

na gymnáziu aj vysokej škole, autorka pracovných zošitov z matematiky a riaditeľka učebnicového vydavateľstva v jednom Martina Totkovičová.

Byť riaditeľkou učebnicového vydavateľstva nie je úplne bežné povolanie. Ako sa to stalo?

Bola to dlhá cesta. Už na gymnáziu som tvrdila, že raz budem mať súkromnú školu. Bolo to v čase, keď súkromné školy neexistovali. Vtedy som mala sen kvalitne vzdelávať. Tento sen som zažila na vlastnej koži ako žiačka základnej školy, keď som mala možnosť navštevovať experimentálnu triedu pána (vtedy docenta) Milana Hejného. Napriek socialistickému zriadeniu v našej krajine to boli hodiny plné slobody, objavovania, bádania, búrlivých diskusií. Mám pocit, že nie len ja, ale všetci moji spolužiaci sme sa do školy tešili a chodili sme tam radi. Veď sme spolu trávili čas aj počas leta na matematických táboroch.

Namiesto školy vydavateľstvo? Nie je to úplne iný smer?

Priznávam, že to môže pôsobiť nesúvisiaco, ale ako som naznačila, táto cesta vôbec nebola priamočiara. Vyštudovala som matematiku – fyziku na bratislavskom matfyze a po škole som nastúpila ako učiteľka matematiky a informatiky na moju Alma mater.

Po niekoľkých rokoch učenia som si začala uvedomovať, že takto môžem ovplyvniť len deti v mojej triede. A tak, keď som dostala ponuku učiť budúcich učiteľov, neodmietla som. Vtedy som to vnímala tak, že takto sa môže moja láska k matematike a jej učeniu dostať cez mojich študentov k ich študentom. Trochu táto predstava pripomína pyramídovú hru, ale mňa napĺňala pocitom spokojnosti. Predstava a realita sa však veľmi nezhodovali.

V tom čase povolanie učiteľa nebolo veľmi spoločensky lukratívne, veľa mojich študentov túžilo len po magisterskom diplome. Opäť to však náhoda zariadila. Našla som si prácu v učebnicovom vydavateľstve.

To ale asi nebola hneď pozícia riaditeľky?

Nie. Začínala som na pozícii redaktorky. Keď človek chytí do rúk hotovú učebnicu, len veľmi ťažko sa vysvetľuje, čo na nej spravil redaktor. Ale bez neho by tá kniha nikdy nevyšla. Môj riaditeľ mi to vtedy pripodobnil tým, že ak autor je rodič,  tak redaktor je krstným otcom alebo krstnou mamou. Nemala som vôbec žiadne skúsenosti s tvorbou učebníc. Všetko som sa musela naučiť. Učila som sa veľmi rada, lebo doma som v tom čase mala prváčku a škôlkara, tak som si vždy predstavovala, ako sa z „mojich“ učebníc raz budú učiť oni.

A neskôr ste sa dostali aj k samotnej tvorbe. Zatiaľ to  pôsobí ako spontánny vývoj udalostí. Bolo to tak aj s písaním?

Áno. Opäť som len zodvihla hodenú rukavicu. Úplne prvý titul som vytvorila pre moju dcéru. Nemala som v úmysle spracovávať ho tak, že sa z neho budú učiť počítať aj iné deti. Chcela som jej pomôcť naučiť sa hravo základné spoje sčítania a odčítania, keďže ich po úspešnom ukončení prvého ročníka stále nevedela. Ale že skoro vôbec... Bolo to pre mňa obrovské sklamanie a vyzeralo to na prvé ozajstné a hneď aj pokazené letné prázdniny. No a to ako dobrá mama vlastnému dieťaťu neurobíte. Inšpirovala som sa zahraničnými autokotrektívnymi systémami a vytvorila som si taký, aby sme matiku (základné počty) za leto zvládli. Kamoškám sa to veľmi páčilo, tak som im to posunula. Malo to úspech. Napadlo mi ponúknuť to po prázdninách vydavateľstvu, v ktorom som pracovala.

Toto bol asi ten čarovný moment, kedy ste prekročili rieku a vydali sa úplne novým, neprebádaným smerom. Asi to malo aj svoje pokračovanie...

Samozrejme. Moje pozitívne spomienky z detstva a aktuálne rodičovské povinnosti ma napĺňali množstvom inšpirácií. A tak sa mi podarilo zamiešať sa do autorského kolektívu, ktorý vo vydavateľstve pripravoval pracovný zošit pre druhákov. Predstavovala som si, ako sa z neho bude učiť môj syn, ktorý bol v tom čase prvák. Mnohé strany som tvorila tak, aby sa páčili jemu, jeho spolužiakom a kamarátom. Pracovala som na ňom s veľmi skúseným pánom grafikom, od ktorého som sa mnoho naučila, a aj s milou pani ilustrátorkou. Hlavne vďaka nim sme za tento pracovný zošit z matematiky získali cenu od Bibiany – Najkrajšia kniha Slovenska v kategórii učebnica. Bolo to úžasné, najkrajšou učebnicou v tom roku bola matematika. A syn sa z nej skutočne učil a aj z ostatných, na ktorých písaní som sa spolupodieľala.

Ak by som to chcela trochu zľahčiť, poviem, že to znie ako rozprávka. Je písanie a vyrábanie učebníc také jednoduché?

Nie je. Vyžaduje si to skutočne veľa času, nie len na samotnú prácu, ale aj príprava kvalitného rukopisu trvá dlho. Učebnicu nenapíšete z večera do rána, ak náhodou áno, tak ste o nej pravdepodobne veľmi dlho premýšľali. My sme takto realizovali jeden projekt, ktorý bol veľmi hektický. Nemali sme naň veľa času. Mala som tú česť pripraviť koncepciu. Tú som však už veľmi dlho nosila v hlave, keďže celý čas som bola aj aktívnou učiteľkou. Mala som veľmi jasnú predstavu, ktorú som dala v priebehu 6 týždňov na papier, aby som na konkrétne spracovaných námetoch mohla vyškoliť ostatné spoluautorky. Aby sme ho stihli realizovať vo veľmi obmedzenom čase, pracovalo na ňom oveľa viac ľudí, ako pri písaní učebníc býva zvykom. S kolegom redaktorom sme však tento manažment mali veľmi dobre zvládnutý. Bol to stres. Ale všetci sme to vnímali ako veľkú šancu. Aj tento projekt sa Bibiane páčil a tak sme si po roku išli po cenu opäť. A nielen Bibiana ocenila naše úsilie. Každoročne sa z týchto pracovných zošitov učí približne 50 tisíc žiakov základných škôl a nižších ročníkov osemročných gymnázií. O takomto niečom sa mi skutočne ani nesnívalo.

Vedenie vydavateľstva vás za takúto prácu pravdepodobne patrične ocenilo.

Ako sa to vezme. Ponúkli mi pozíciu šéfredaktorky. To bolo veľmi lákavé a nedalo sa ju neprijať. Keďže vydavateľstvo v tom čase šéfredaktorku nemalo, nemala som výčitky. Ostali mi však aj všetky povinnosti redaktorky. Ako som už hovorila, mám rada výzvy. Dúfala som, že táto pozícia mi umožní presadiť niektoré moje predstavy a prostredníctvom nových – moderných produktov posunúť naše vzdelávanie v školách smerom k 21. storočiu.

Ako vedenie vydavateľstva prijalo túto vašu víziu?

Nebola som pochopená. No ako to už býva, keď vám na niečom veľmi záleží... môžu sa plniť sny. Mala som opäť veľké šťastie. Stretla som ľudí, ktorým sa moje predstavy veľmi páčili. A tak sa ich dnes snažíme realizovať vo vydavateľstve ABCedu. Nepovedala by som, že je to náš cieľ, skôr to vnímam ako naše poslanie, aj keď časovo aj finančne veľmi náročné. Snažíme sa našimi produktami zatraktívňovať vzdelávanie. Učitelia sú stále zvyknutí na učebnice, tie im nechceme zobrať, ale deťom oveľa viac vyhovuje, ak im chyby opraví niekto virtuálny. Aktuálne výskumy dokazujú, že chyba v procese učenia je nenahraditeľná. Mnohé deti ju však vnímajú stresujúco. Ak ma však na ňu upozorní aplikácia v mojom mobile, je to úplne iné ako keď o tom vie celá trieda.

Mám tomu rozumieť tak, že deti nebudú potrebovať učiteľov?

To dúfam nie. Učiteľ, hlavne v dnešnej triede, kde mnohí tínedžeri nevedia povedať súvislú vetu, je nesmierne dôležitý. My chceme len učiteľa odbremeniť, aby napríklad nemusel opravovať domáce úlohy a rôzne cvičenia a deťom tento proces učenia zatraktívniť. Pracujeme na tom, aby spomínaná aplikácia bola adaptívna.

Adaptívna? Znamená to, že aplikácia  sa bude prispôsobovať sama?

Presne tak to myslíme. Dúfame, že sa nám ju podarí pripraviť tak, že sa bude vedieť náročnosťou úloh prispôsobovať dieťaťu na základe toho ako riešilo predchádzajúce, podobné úlohy. To znamená, že každý bude riešiť na domácu úlohu alebo aj v škole príklady, ktoré budú zodpovedať  jeho schopnostiam. Tým budeme rozvíjať každého individuálne a budeme eliminovať situácie, kedy si niekto povie: do tohto sa ani nepustím, lebo to je nad moje sily alebo pod moju úroveň. Nechceme sa prispôsobovať priemeru, chceme sa prispôsobovať každému zvlášť.

Držím vám palce. Aj keď je mi  trochu ľúto, že  takéto učenie matematiky nezažijem, lebo už som trochu vyrástla.

A ja dúfam, že sa mi podarí naplniť môj detský sen, skvalitniť naše vzdelávanie. Niekto múdry povedal: „Nedá sa je len jedna z možností.“ Je dobré to vedieť. Dáva to slobodu hľadať  iné možnosti.